Kto si? -10

9. dubna 2008 v 21:22 | Maťka |  Kto si?
Jhoj zlatíčka prepáčte je to trošku nič moc. Neviem teraz akosi nemám chuť písať ale snažím sa o to. Musím počkať, než sa dostaví "plodné" obdobie:D. Zatial sú to len takéto...ale snáď sa vám to bude aspo trochu páčiť.


Do očí sa mi natlačili slzy. Pohľad na môjho brata nebol najkrajší. Mal som pocit ako keby mal stále na tvári ten vystrašený pohľad, napojený na hadičky a ešte k tomu ten odporný zvuk pípajúceho prístroja. Jednoducho nebolo mi všetko jedno.
Vedľa mňa sa postavila Mishel a jemne sa o mňa oprela. Bolo mi jej hrozne ľúto. Cítil som určitú vinu na tom čo sa stalo a aj zodpovednosť za následky. Nemal som už silu viac zostávať v nemocnici a tak som sa aj s Frankom pobrali domov. Mishel zostala. Ani neviem ako, ale podarilo sa jej prehovoriť lekára, aby mohla pri Gerardovy ostať celú noc.
Keď sme prišli domov, už som to nedokázal v sebe viac dusiť a pustil som sa do hysterického plaču. Frank ma zobral do náručia.
"Ččč, zlatko, no tak neplač, to nebola tvoja chyba prosím prestaň!" Letmo ma pobozkal do vlasov a tuho objal.
Plakal som mu do ramien a cítil som bezpečie a istotu.
"Franky, zlatko, milujem ťa" Uplakane som povedal zdvihol hlavu a pobozkal ho.
Naozaj. Nebyť Franka asi by som na tom bol oveľa horšie. Cítil som v ňom vešmi veľkú a silnú oporu, lásku, a bezpečie. Miloval som ho. A teraz som naozaj pochopil, že to čo som urobil tomu Bertovy bola len a len správna vec. To čo sa stalo Gerardovy je osud krutý osud.
O mesiac neskôr:
Gerardov stav sa stále nejako výrazne nezlepšil. Nik z nás v tú chvíľu ako sa to stalo, ani len netušil, že to bude také vážne.
Mishel konečne začala mať chuť do života, a netrávila celé dni len u Geeho v nemocnici. Snažili sme sa ju s Frankom nejako zabaviť, aby sa tak veľmi netrápila. Trochu sa nám to aj darilo, no nebola to tá Mishel, ktorú som spoznal.
Takto to šlo aj ďalšie týždne. Nedalo sa nič robiť. Jediná pozitývna správa bola tá, že Gee sa určite preberie, no kedy to nik nevie. Tak isto bude v poriadku, keď že rany ktoré guľka spôsobila sa zahojili. Bol tu však jeden vážny dôvod, kvôli ktorému ho držali v kóme. Aký to neviem.
Mohlo byť asi šesť hodín ráno, keď sa po byte rozľahlo zvonenie môjho mobilu.
Ospalo som zliezol s postele a šiel poň. Pozrel som na displey: Mishel !!
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Miša Miša | Web | 9. dubna 2008 v 22:15 | Reagovat

nerob nervy!!! jak to že neviem prečo volám Mikeymu? prečo mu volám? ja nevieeeeem streeeeees!!! umrel že????? že hej?????? alebo sa prebral ale niečomu je že??????? awwwwww!!!!!

2 Anique Anique | Web | 10. dubna 2008 v 6:33 | Reagovat

že se probral,prosíííím!?

3 Lolo Lolo | 10. dubna 2008 v 20:00 | Reagovat

mataaaaaaa......bozeee.....okamzite pokracovanie lebo tu budem kazdych pet minut sondovat (SONDOVNIK=D...sak ty vis) a kukat ci uz konecne neni pokracko..tak aspon mi mozes v skole povedat jak to skonci..nemysliis?=D inak je to fantastickee

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama