Navždy spolu - druhá časť

6. dubna 2008 v 20:46 | Maťka |  Navždy spolu
Pokračkóóó


Pol šiestej ráno a mojou izbou sa ozval prenikavý zvuk budíka. Strhol som sa zo spánku, nahmatal budík a zaklapol ho.
Najskôr som si mysle, že dnešný deň je taký istý ako ostatné. Netrvalo mi dlho, aby som si uvedomil, že dnes je deň D. Môj prvý deň v práci.
A ešte k tomu v akej, sieť hotelov Way. Bože môj!
Rýchlo som vstal s postele, zaliezol do kúpelne, osprchoval sa, obliekol sa upravil a zišiel som dolu na raňajky. Mama bola už dávno v práci a tak mi ich nachystala dopredu. Sadol som si za stôl a s chuťou sa zahryzol do ešte trochu teplej hrianky.
Pozrel som na hodinky, pol siedmej. Je čas vyraziť.
Kráčal som vyľudnenými ulicami, po vlhkom chodníku a do tváre mi narážal prudký vietor. Bolo odporne, sychravo a začínalo pršať. Mieril som na autobusovú zastávku no tesne pred ňou som zistil, že som nechal doma peňaženku. Tak toto mi ešte chýbalo. Teraz aby som išiel štyri bloky pešo, v takomto počasí!!
V duchu som si nadával a nezostávalo mi nič iné, ako sa vybrať tým hnusný počasím ďalej pešo.
Hlavu som vtiahol medzi ramená, bundu zapol úplne na doraz, ruky strčil do vreciek a kráčal som po prázdnych uliciach.
Prešiel som asi dva bloky a mal som totálne premrznuté ruky. Odrazu pri mne zastavilo auto. Nevšímal som si to a kráčal som ďalej.
"Ahoj! Nechceš zviesť?" spýtal sa ma neznámy sediaci v luksusnoum mercedese.
Konečne som sa donútil k tomu, aby som sa pozrel do toho auta. Chlapec čo v ňom sedel bol nádherný. Dlhšie čierne vlasy padajúce do tváre, bledá neopálená pleť, úzke pery a nádherné hnedé oči. Jednoducho bol božský. Takto som tam stál asi minútu a zíal na neho.
"Tak ideš?" zasmial sa.
"Och, prepáč áno, teda podľa toho, kam ideš ty." Odpovedal som ešte stále duchom neprítomný.
"Ja idem do hotelu Way, a ty?"
"Aj ja tam idem, to je náhoda!" usmial som sa a nastúpil.
"Inak ja som Gerard, a ty?" Natiahol ku mne ruku, ešte som ani pomaly nesedel v aute.
"Ja som Frank, inak vďaka, že ma zvezieš, nie každý by zastavil, keď vidí na ulici osamelého na kosť premrznutého človeka."
Zasmial sa. Tak chutne sa zasmial, že som mal chuť ho pobozkať.
"To vieš ja som taká dobrá duša." Usmial sa.
Auto sa dalo do pohybu. Cesta na už spomínané miesto nám trvala asi 15 minút. Asi som sa trochu pomýlil, keď som si myslel, že sú to len štyri bloky.
Mal som naozaj šťastie, že mi zastavil taký nádherný chlapec. Cestou sme sa rozprávali o hoci čom. Mal som pocit, akoby som sa Gerardovi páčil, neviem možno pocit možno fakt.
Ked sme boli pred hotelom ja som vystúpil a Gee šiel niekam zaparkovať. Chcel som ho počkať, no pozrel som na hodinky a už za minútu som sa mal hlásiť u šéfkuchára v kuchyni. Nečakal som teda a utekal dnu. Pri vchode stál muž v obleku a zastavil ma. Rýchlo som vytiahol tú kartičku čo mi včera dali a on ma pustil dnu.
Prešiel som niekoľko dlhých chodieb a našiel kuchyňu. Otvoril som dvere.
Bola obrovská, všade veľa ľudí, nádherných a luksusných riadov, poháru no jednoducho nádhera.
"Dobrý, deň!" pozdravil som a okamžite ku mne priskočil šéfkuchár.
"Ty si ten brigádnik?" spýtal sa.
"Áno to som ja Frank Iero," ukázal som mu papier do školy a on si ho skúmavo prečítal.
"V poriadku, choď tam do zadu a David ti ukáže čo a ako!" prstom kývol na akéhosi malého, zavalitého chlapca a ten okamžite docupkal.
"David ukáž mu, čo kde nájde OK?" usmial sa a odkráčal späť ku svojej práci.
"Dobre." David ma chytil za ruku a odtiahol dozadu.
Poukazoval mi kde sú šatne, ako mám byť oblečený, upravený a tak. Jednoducho ako to tu chodí.
Hneď prvý deň mi oznámili, že tu majú akúsi veľkú akciu.
Ja vraj uvarím predjedlo.
Tak trochu ma to zaskočilo. Som tu ani nie pol dňa a už mám variť pre nejakú smotánku predjedlo? To nezvládnem!
Začali sa mi triasť ruky a ja som sa pusti do varenia. Všetko šlo ako po masle a ja som sa tiež už trochu upokojil.
Rozhodol som sa, že do starého okukaného receptu hodím niečo nové, podarilo sa, chutilo to výborne.
Tak isto som trochu zmenil štýl podávania. Šéfkuchár ma pochválil, že je to úžasné!
Spokojne som sa usmial a sadol si do kuchyne na stoličku.
Odrazu po niekoľkých minútach pribehol David.
"Frank máš ísť okamžite k riaditeľovi!" zadychčane na mňa vybalil
"Čože? Prečo čo sa deje?" vyplašene som sa spýtal
"Ja, ja neviem, ale bol dosť naštvaný!"
Toto snád nie je možné som tu prvý deň a už aj nejaký prúser! A hneď riaditeľovi, no pekne!
V duchu som si nadával a kráčal po schodoch na poschodie, kde bola jeho kancelária.
Zaklopal som.
"Vstúpte!" ozvalo sa. Ten hlas my bol neuveriteľne známi.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Anique Anique | Web | 6. dubna 2008 v 21:09 | Reagovat

jeeej,mně to hrozně připomíná tu pohádku o princezně se zlatou hvězdou na čele... nespadl mu náhodou vlásek do předkrmu?:D

2 roll-x roll-x | 6. dubna 2008 v 21:14 | Reagovat

toto je tak isto perfektne. nemam co viac dodat:))

3 roll-x roll-x | 6. dubna 2008 v 21:16 | Reagovat

mam rad tvoje storry tak ako teba:))

4 pájina pájina | Web | 6. dubna 2008 v 21:17 | Reagovat

no to by mě zajímalo co mu gee chce:)

5 Lolo Lolo | 7. dubna 2008 v 15:12 | Reagovat

aaaaaaaaaaaaaaaa..........okamzite pokrackooooooooooooooooooo

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama